Neháda sa. Nezvyšuje hlas. Nevyvoláva konflikty. Aj v náročných situáciách pôsobí vyrovnane a často povie: „Som v pohode.“ Okolie ho môže vnímať ako pokojného človeka, ktorý má svoje emócie pod kontrolou. Lenže pokoj nie je vždy pokojom.
Niekedy je to stav, v ktorom telo prestalo dávať najavo, čo sa v ňom skutočne deje.
Navonok pokoj. Vo vnútri odpojenie.
Skutočný pokoj neznamená, že necítime napätie, smútok, hnev alebo strach. Znamená, že tieto pocity dokážeme vnímať bez toho, aby nás úplne zaplavili. Zostávame v kontakte so sebou aj s okolím. Vieme, čo sa v nás deje, dokážeme premýšľať, hovoriť a robiť rozhodnutia.
Pri odpojení je to iné. Človek môže navonok pôsobiť pokojne, ale keď sa ho opýtate, čo cíti, odpovie: „Neviem.“ Keď sa ho spýtate, čo potrebuje, povie: „Je mi to jedno.“
V náročnej situácii sa nestane hlučnejším. Naopak, stíši sa ešte viac. Nie preto, že by bol nad vecou. Jeho nervový systém mohol vyhodnotiť, že cítiť, reagovať alebo prejaviť svoj názor nie je bezpečné. A tak telo obmedzí intenzitu prežívania.
Čo znamená somatický pohľad
Somatika sa nezaoberá iba tým, čo si o situácii myslíme. Všíma si aj to, čo sa deje v tele ešte predtým, než vznikne vedomá myšlienka.
Ako dýchame? Čo robí naše hrdlo, hrudník, brucho alebo čeľusť? Sťahujeme sa, tuhneme, ustupujeme alebo sa snažíme byť čo najmenej viditeľní?
Telo totiž na situáciu reaguje skôr, než ju stihneme vysvetliť hlavou. Človek môže povedať: „Mne to neprekáža,“ ale pritom zadržiava dych, napína ramená a stráca kontakt s telom. Môže hovoriť pokojne, no jeho telo je stuhnuté a pripravené situáciu vydržať, nie ju skutočne prežiť.
Somatický pohľad sa preto nepýta iba: „Som pokojný?“ Pýta sa aj: „Som stále v kontakte so svojím telom, emóciami a potrebami?“
Pokoj je živý stav. Odpojenie je skôr neprítomnosť kontaktu.
Keď sa telo naučí, že neviditeľnosť je bezpečnejšia
Predstavte si človeka, ktorý vyrastal v prostredí, kde pre jeho emócie nebolo veľa priestoru. Keď sa nahneval, počul, že preháňa. Keď plakal, mal sa upokojiť. Keď povedal svoj názor, prišla kritika alebo konflikt.
Jeho nervový systém sa mohol naučiť jednoduchú rovnicu: prejavím sa – vznikne problém. Stiahnem sa – zostanem v bezpečí.
Toto rozhodnutie však nevzniká vedome. Telo tento mechanizmus spúšťa automaticky, pretože ho pozná. V dospelosti potom môže človek pôsobiť veľmi vyrovnane. Nežiada o pomoc, nezaťažuje druhých, prispôsobí sa a zvládne veľa.
Cena za tento „pokoj“ však môže byť vysoká.
Telo nestíši iba nepríjemné emócie
Keď sa človek naučí necítiť hnev, smútok alebo strach, často sa nestíšia iba tieto emócie. Postupne môže byť ťažšie cítiť aj radosť, nadšenie, túžbu, blízkosť alebo vlastné hranice.
Človek síce nezažíva veľké výkyvy, ale zároveň môže mať pocit, že život sleduje z diaľky. Vie fungovať, pracovať a plniť povinnosti. Nevníma však jasne, čo chce a čo už nechce.
Preto odpovedá: „Je mi to jedno.“ „Prispôsobím sa.“ „Som v pohode.“
Samotné tieto vety nemusia znamenať problém. Dôležité je, či človek dokáže v iných situáciách cítiť a vyjadriť aj vlastnú preferenciu. Ak sa k nej nevie dostať, svoje hranice si môže uvedomiť až príliš neskoro – ako vyčerpanie, podráždenie, potrebu uniknúť alebo náhly výbuch.
Zamrznutie nie je to isté ako regulácia
Regulovaný človek môže cítiť napätie a napriek tomu zostať prítomný. Vníma ľudí okolo seba, dokáže hovoriť, premýšľať a reagovať podľa aktuálnej situácie.
Pri zamrznutí alebo odpojení sa možnosti reagovať zúžia. Slová neprichádzajú, telo stuhne, dych sa zmenší a človek začne fungovať automaticky. Niekedy sa usmieva, prikyvuje alebo súhlasí, hoci vo vnútri vôbec nevie, čo chce.
Preto nemožno pokoj posudzovať iba podľa výrazu tváre alebo hlasitosti hlasu. Dôležité je, či má človek prístup k sebe a možnosť slobodne reagovať.
LifeKOMPAS® pohľad
Odpojenie nie je slabosť ani zlyhanie. Často je to inteligentný spôsob, ktorým sa telo v minulosti chránilo pred situáciami, na ktoré nemalo inú kapacitu.
Problém nastáva vtedy, keď tento mechanizmus zostáva aktívny aj tam, kde už nie je potrebný. Človek je dnes v bezpečnejšom prostredí, ale telo stále reaguje podľa staršej skúsenosti.
Somatická práca preto nezačína snahou prinútiť sa cítiť viac. Začína vytváraním podmienok, v ktorých telo postupne zistí, že kontakt so sebou už nemusí znamenať ohrozenie.
Skutočný pokoj totiž nie je stav, v ktorom sa v nás nič nehýbe. Je to stav, v ktorom dokážeme cítiť, zostať prítomní a nestratiť pritom kontakt so sebou.
